Twilight FF

EDWARD CULLEN

veková hranica: 15 rokov a viac!

Keď som ich videl prichádzať, zmocnila sa ma priam neskutočná radosť. Bál som sa, že Bellu ovládla túžba po krvi a budem ju musieť hľadať celú noc. Nechcel som, aby na seba priveľmi upútala pozornosť. Táto oblasť vo mne nevzbudzovala veľkú dôveru, ale potreboval som doplniť benzín, tak sme museli zastať.
S mojou manželkou prišlo aj šestnásťročné dievča so silným vlčím pachom. Ostražito som si prezrel jej myšlienky. Nenašiel som nič podozrivé, okrem jej mena, ktoré sa spájalo so psiskom. Mohol som si myslieť, že Bella sa vráti rovno aj s vlkolakom pre zmenu ženského pohlavia. Napriek tomu som sa na ňu nedokázal hnevať, v žiadnom prípade som jej nemienil nič vyčítať. Len som ju pevne držal pri sebe. Vnímal som akési myšlienky, ktoré zrejme patrili našim.
„Ahoj, ja som Aireen,“ nesmelo odvetilo dievča.
„Veľmi ma teší. Som Edward Cullen a ďakujem ti, zato, že si moju manželku dostala z dosahu poriadneho konfliktu,“ prečítal som si v jej mysli všetko. Nemusela mi nič vysvetľovať.
Jej vzhľad nebol ničím výnimočný. Sivé oči na mňa nervózne hľadeli, akoby si stále nebola istá, či sa ju nepokúsim napadnúť. Nemohol som jej to zazlievať. Ešte nemala žiadne skúsenosti, podľa modrín, ktoré mala na rukách mi bolo jasné, že sa ešte len učí bojovať. Bellina bunda jej celkom nesedela, lebo bola oveľa nižšia ako Bella, rukávy boli príliš dlhé, preto si ich vyhrnula. Spoznal som už zjavné vlčie črty, mala v sebe určitú dávku bojovnosti a odvahy a stále bola mierne prikrčená, akoby sa chystala niekam náhlivo odskočiť. Dlhšie tmavé vlasy mala trochu zlepené a voľne rozpustené. Nebola ničím výnimočná. Nedalo sa povedať, žeby disponovala nejakou výnimočnou fyzickou krásou, ale čo sa týka telesnej stavby, pôsobila v vcelku normálne ako každé iné dievča, až nato, že zrejme patrila do svorky.
„Mali by ste odísť. V lese sa strhla menšia bitka a nebolo by dobré, keby ste sa do toho zaplietli. Mohli by ste ma zviesť do najbližšieho mesta?“ opýtala sa dosť neochotne. Bolo mi jasné, že nie je nadšená týmto stretnutím.
„Áno, samozrejme,“ súhlasil som, ale zaujímali ma dôvody, kvôli ktorým chcela opustiť svojich ľudí. Nebolo zvykom aby vlkolaci utekali z boja. Odpoveď na moju otázku však bola hneď jasná, ani som ju nemusel položiť. Na lesnej ceste sa zjavil upír, ktorého som vôbec netúžil stretnúť. Aireen automaticky podišla bližšie k autu a mierne sa prikrčila a vycerila zuby. Bola pripravená opäť sa premeniť, ak by to bolo potrebné.
Chápal som jej obavy a takisto som sa pripravoval na prípadné nepríjemnosti. Pevnejšie som chytil za ruku svoju manželku.
„Edward Cullen, nečakal som, že sa tu objavíš. Ty nevieš, že tu prebieha skutočná vojna? Ešte si nepočul a malom nedorozumení s tunajšími psami? Ani nepozdravíš starého priateľa?“ pristupoval ku mne celkom bez obáv. To vo mne vzbudzovalo nepríjemné tušenie, že rozhodne neprichádza úplne sám. Nemal som náladu sa s ním príliš dlho zdržiavať. V tomto storočí sa volal Daren Nelson. Veľmi často si menil priezviská a mne vôbec nebolo jasné, ako sa volal predtým, než sa stal upírom. Mal už dvesto rokov, bol odo mňa starší, ale napriek tomu som mu nemohol prepáčiť pár nepríjemných skúseností, ktoré ma kvôli nemu postretli. Bol to len zabijak, bez štipky akejkoľvek ľudskosti. Zabíjal všetko, čo sa okolo neho pohlo, dokonca aj našich.
„Nemyslím, že my dvaja sme niekedy boli priateľmi,“ pokúšal som sa udržiavať bezstarostný tón rozhovoru. Nenápadne som Bellu nasmeroval k autu, chcel som, aby okamžite nastúpila. Aireen otvorila dvere na aute a pomohla jej nastúpiť na miesto vodiča. Obe sa vsúkali dnu. Vlčie dievča stále vrčalo a zatínalo päste, Bella sa ma pokúšala niečo spýtať, ale nemal som čas jej niečo vysvetľovať.
„Môžeš odísť Cullen, nebudem ti brániť, ale ona ostane tu!“ v hlase mu zaznela hrozba.
Mal som šťastie, že ho myšlienky prezradili a stihol som včas uhnúť, pred nepríjemným úderom. Bol skúsenejší ako ja a mal dostatok síl, zrejme sa len pred pár hodinami poriadne nasýtil. Z lesa sa vynárali ďalší vlkolaci a niekoľko upírov. Bojové pole sa zrejme presúvalo bližšie k nim.
„Naštartuj!“ zvolal som. Nebolo pre mňa dôstojné ustupovať, ale nechcel som sa zamiešať do boja, ktorý sa ma vôbec netýkal. Chcel som len svoju lásku dostať do bezpečia a vyhnúť sa akýmkoľvek násilnostiam. Podarilo sa mi včas sa dostať do auta. Jeden z vlkolakov sa vrhol na môjho protivníka. Belle sa podarilo nabrať rýchlosť, unikali sme z dosahu bojachtivých vlkolakov a upírov.
„Edward, zasekla sa mi noha. Nemôžem ňou vôbec pohnúť,“ vyhŕkla zdesene.
Poriadne som bledol a chcel som sa nejakým spôsobom dostať na predné sedadlo.
„Vydrž, hneď to bude, len sa poriadne sústreď,“ Aireen opatrne vytiahla jej nohu z nepríjemného zovretia. Rozviazala šnúrky, aby to šlo lepšie.
„Ďakujem ti,“ uľahčene si vydýchla Bella. Noha ju stále trochu bolela, ale aspoň nedošlo k žiadnym vážnym zraneniam.
„Výborne, hneď ako si budem istý, že nás nikto nesleduje vymeníme sa,“ navrhol som ochotne.
„Čo máš spoločné s Nelsonom?“ potreboval som to vedieť z viacerých dôvodov. Zaujímalo ma prečo si 16- ročné dievča komplikuje život s upírom, ktorý by ju mohol pokojne zabiť.
„Nechcem o tom hovoriť. Je to záležitosť nášho národa,“ nespokojne zavrčala Aireen.
„Musím ťa sklamať, ja to vlastne už viem, ale chcel som, aby si to radšej neváhala vysloviť nahlas. Možno by sme ti mohli nejako pomôcť,“ nechcel som prezrádzať jej osobné záležitosti, ale problém takéhoto charakteru som neočakával.
„Nelez do mojej hlavy!“ nervózne zavrčala Aireen. Odvrátila odo mňa zrak a ostala sedieť. Celý zvyšok cesty myslela len na boje s upírmi na množstvo nepríjemných scén, ktoré ma odradili od jej mysle natoľko, že som sa začal nenútene zhovárať s Bellou a prestal som venovať pozornosť našej nedobrovoľnej spoločníčke. Keď sme sa konečne dostali do obývanejších oblastí, čo nebolo dobré hlavne pre apetít mojej manželky, naša spoločníčka sa konečne odvážila prehovoriť:
„To bude stačiť. Niekto ma tu čaká a viem, že je už netrpezlivý. Ďakujem vám za zvezenie. Prajem vám šťastnú cestu,“ keď auto zastalo a ona mohla konečne vystúpiť bola už omnoho uvoľnenejšia a spokojnejšia.
„Prosím vás, nehovorte to nikomu. Mohlo by to priniesť len zbytočné problémy,“ povedala nesmelo.
„Môžeš sa na mňa spoľahnúť. Nikto sa to nemusí vedieť. Naši ľudia potom určite netúžia a vaši by takisto neboli nadšení,“ obišiel som obývané územie a zamieril s autom na cestu, bez ďalšieho zastavenia. Stihol som zaujať miesto vodiča.
„Prečo sme sa tak ponáhľali. Mohli sme chvíľu počkať. Veď dnes sa cítim dobre, ani nemám chuť na krv,“ odvetila nervózne.
„Neponáhľame sa kvôli nej, len som si myslel, že bude lepšie, keď sa nestretneš s Jacobom. Príde si po svoju príbuznú...“ okamžite som oľutoval, že som vyslovil jeho meno. Vrhla neistý pohľad na svoj náramok. Premeriavala si svojho vĺčika. Nevedel som, načo myslí, ale v tej chvíli som to považoval skôr za výhodu.
Vytiahol som z priehradky mobilný telefón. Jednu ruku som nechal položenú na volante a druhou som pomocou rýchlej voľby okamžite navolil číslo.
„Ahoj, Edward, už ste dorazili? Dúfam, že ste v poriadku. Alice sa na dosť dlhú dobu stratila vaša budúcnosť,“ ustarostene poznamenal Carlisle.
„To je v poriadku, stretli sme vlkov, ale nič sa nestalo. Sme na ceste do menej obývaných oblastí. Len som ti chcel oznámiť, že sa na našom území môže nečakane objaviť Daren Nelson. Alice by mala sledovať jeho budúcnosť a ak sa niečo zmení, okamžite ma informujte. Už tu vyvolal jednu vojnu a nebolo by dobré, keby sme aj my boli obeťami jeho záujmov. Pozdravuj všetkých a maj sa dobre. Čoskoro sa opäť ozvem,“ opatrne ukončil hovor.
„Edward, stále cítim taký nepríjemný zápach. Mohla by som otvoriť okno?“ opýtala sa nesústredene.
„Áno, samozrejme, ale prosím ťa, nabudúce si dávaj lepší pozor. Daren je nebezpečný. Veď si videla, že aj vlci majú pred ním rešpekt,“ sústredil som svoju pozornosť na udržanie rýchlosti, ktorá jej vyhovovala, aj keď najradšej by som popohnal celý svet, len aby sme už čo najskôr boli v bezpečí.

BELLA CULLENOVÁ

veková hranica: od 15 rokov a viac

Vyšla som z auta. Len na niekoľko minút som sa chcela poprechádzať. Trochu sa odpútať od všetkého, čo sa stalo. Ešte stále sa cítim zvláštne, akoby niečo prechádzalo cez moje vnútro. Už necítim chlad ani bolesť. Všetko mi pripadá také zvláštne, akoby som prvý raz skutočne spoznávala celý svet. V mojej mysli blúdia skryté slovíčka, ktorým nerozumiem.
Možno preto som zamierila do lesa, aj keď Edward mi to výslovne zakázal. Vôňa toho miesta ma priťahovala. Cítila som niečo neopakovateľné, zakázané a predsa veľmi blízke. Cudzí pach ma na chvíľu zbavil príjemných pocitov. Začula som vrčanie, veľmi ostré a prenikavé. Inštinktívne som sa prikrčila a snažila som sa kráčať čo najtichšie. Nechcela som, aby mi niekto ublížil. To nebolo mojim cieľom. Nemohla som však zastať. Niečo ma k tomu miestu priam magicky priťahovalo. Oprela som spadnutý strom, ktorý ma pred nimi čiastočne zakrýval. Všetko bolo v poriadku, až kým som si nezakvačila nohu o jeden z konárov. Naskytol sa mi pohľad na dve rozdielne skupiny. Starý muž s dlhšou bielou bradou, vysoký polonahý tínedžer a tmavovlasé dievča, ktorému som poriadne nevidela do tváre. Podľa pachu šlo o vlkolakov, jeden veľmi starý a očividne zranený a dvaja mladí.
Proti nim stáli naši. Aspoň tak by som ich mohla nazvať. Štyroch upírov obklopoval takisto veľmi výrazný pach. Traja svetlovlasí, cerili zuby na starého vlkolaka a pokúšali sa upútať jeho pozornosť. Pohybovali sa tak rýchlo, že som nemohla rozoznať, ich tváre a ledva som si všímala postavy. Štvrtý sa držal od nich trochu bokom. Bolo mi jasné, že to bol vodca skupiny. Mal chladný pohľad nemilosrdného lovca. Mierne ostré rysy tváre mu dodávali zvláštnu príťažlivosť. Ani sa nenamáhal zapojiť do boja, len sa díval a rukou si prechádzal po zlatom prsteni, ktorý mal na prste. Vyžarovala z neho príťažlivosť nášho druhu, ale mne pripadal odporný. Nemal v sebe nič z toho, čo som tak obdivovala na Cullenovcoch.
Inštinktívne som vycítila, že napriek tomu, ako to na prvý pohľad vyzerá, nie je zbabelec a dokázal by okamžite zaútočiť, keby zistil, že sa veci nevyvíjajú podľa jeho predstáv.
Pokúsila som sa vymaniť si nohu zo zovretia konárov, lebo to začínalo byť bolestivé, to som však nemala robiť. Ozvalo sa hlasné prasknutie, skotúľala som sa rovno medzi nich.
„Toto je naše územie, nemáte tu čo robiť! Nemyslite si, že vám dovolím pokračovať v tej hre. Už som vám raz povedal, že tu nie ste vítaní!“ zavrčal starý muž.
„Na tvojom mieste, by som priveľmi nevyskakoval Collder. Máš príliš krehké kosti. Mohol by si o ne prísť,“ chladne odvetil vodca.
„Neprišiel som sem s vami bojovať. Nemám to v úmysle, ale ak nás budete aj naďalej zdržiavať neskončí sa to dobre pre obe strany,“ podarilo sa mu zasiahnuť jedného upíra, ale zvyšní dvaja sa naňho vrhli a pokúšali sa ho roztrhnúť na dve rovnaké polovice.
„Nie, prestaňte!“ dievča zmenilo podobu takmer v rekordnom čase. Chlapec po chvíľkovom váhaní takisto nadobudol čiernu kožušinu. Obaja mi pripadali po premene úplne rovnakí. Chlapec celou silou schmatol upíra a pokúšal sa mu odhryznúť hlavu. Dievča striaslo zo stareckého tela ďalšieho útočníka. Obratne sa vyhlo úderu do hlavy, ale napriek tomu schytalo nepríjemný zásah do brucha. Chlapec nedržal svoju korisť poriadne. Pridusené vlčie zavitie, úder labou namierený rovno do oka, hrozivé šklbanie a trhanie a potoky krvi, ktoré vytekali z protivníkov, mi začínali spôsobovať nevoľnosť. Bola som taká smädná a niečo vo mne sa túžilo zapojiť do boja. Starý vlkolak takisto zmenil podobu a bojoval z ešte väčšou zúrivosťou. S chlapcovou pomocou si držal upírov od tela. Zavíjal tak nahlas a bolestne. Bolo mi jasné, že volá o pomoc. Zrejme sa jeho zranenia nestačilo hojiť až tak rýchlo, ako potreboval.
Vodca sa zapojil do boja. Oddelil dievča od jedného z upírov tým, že ju schmatol za krk. Jej pazúry sa mu zaryli do ruky. Zvalila ho na zem a druhou labou ho poriadne zasiahla do rozkroku. Pridusene vykríkol, povolil zovretie a pevnejšie zachytil jej končatiny. Stisol ich tak silno, až sa ozvalo nepríjemné zaprašťanie. Kosti však nechcel zlomiť, nevynaložil dostatočnú silu, vyzeralo to skôr ako varovanie. Ozvalo sa nepríjemné cvaknutie. Dievča asi nechtiac stúpilo do pasce, nastraženej na zver. Klepec sa uzavrel okolo jej nohy. Okamžite vystrekla krv. Nevládala sa ani pohnúť a nemala žiadnu možnosť uniknúť z jeho dosahu. Jej život bol v rukách upíra a on si to takisto uvedomoval.
Mohol by to urobiť, videla som, že by stačil len okamih a vyšlo by mu to. Dokázal sa veľmi dobre ovládať a bolesť preňho nepredstavovala problém. Videla som, že Collder a chlapec majú veľa práce s upírmi a nestíhajú jej prísť pomôcť.
Dievča zmierlivo zložilo hlavu na jeho koleno. V jej očiach sa odzrkadľovalo chladné pohŕdanie, ale zároveň aj strach, ktorý nemal nič spoločné so smrťou. Upír povolil zovretie. Rukami siahol na klepec a rozovrel ho. Dievča vytiahlo svoju nohu von a odtiahlo sa od neho. Krivkajúc zamierilo do kríkov. Bolo mi jasné, že beží smerom ku mne. To vôbec nebolo dobré znamenie. Vrčanie sa znásobilo, prichádzali posily.
Mykla som nohou, a podarilo sa mi ju dostať zo zovretia konárov. Nepríjemné prasknutie upútalo pozornosť protivníkov. Cítila som, ako ma niečo pevne zovrelo a ťahalo preč. Dostali sme sa hlbšie do lesa, ja som sa vôbec nebránila bola som v takom šoku, že som nemohla pohnúť rukami ani nohami. Tá krv, ktorá vytekala z jej rán mi spôsobovala hotové utrpenie, ale bojovala som s živočíšnymi pudmi, tak ako zrejme aj ona. Rana sa však veľmi rýchlo hojila, ostali len krvavé stopy na členkoch.
Dievča bežalo čo najrýchlejšie preč, akoby cítilo, že boje budú pokračovať. Nebránila som jej vtom. Bola som rozhodnutá bojovať, len ak sa pokúsi mi ublížiť. Na chvíľu zastala a zložila ma do trávy, keď sme boli dostatočne ďaleko. Musela vedieť, že som upír a aj tak mi pomohla, nechápala som prečo.
„Ty si Bella Swanová?“ dievča prehovorilo tak nečakane, že som sa takmer neubránila zavrčaniu.
„Cullenová,“ opravila som ju automaticky.
„Som Aireen Blacková, príbuzná tvojho kamaráta Jacoba. Neustále mi o tebe písal. Dokonca poznám aj tvoju tvár, aj keď ty o mne zrejme nič nevieš. Už sa už dozvedel, že si upírka a stále mu to nedá pokoj. Dúfam, že sa nepokúsiš so mnou bojovať. Ako vidíš, nemám náladu na ďalšie súboje,“ utierala si ruky do lístia a zamračene krčila nosom. Zrejme jej vadil pach upírov.
„Nie, bez obáv, neublížim ti. Prečo si ma vlastne odniesla preč? Nestane sa niečo tvojim príbuzným?“ opýtala som sa. Nechcela som, aby kvôli mne niekomu hrozila smrť.
„Prišla tam celá svorka. Oni by ťa roztrhali bez ohľadu na to, ako sa voláš a či si tam náhodne alebo nie. To by nikoho nezaujímalo. Jacob by nezniesol, keby sa ti niečo stalo. Naši ľudia hrozne zúria. Nemôžu sa zmieriť s tým, čo sa tu odohralo. Dúfam, že sa tu nechystáš usadiť?“ až príliš neskoro si uvedomila, že je nahá.
„Nie, len tadiaľto prechádzam spolu s manželom, ale netušili sme, že tu vypukol taký hrozný konflikt,“ spomenula som si, že mám zo sebou príručnú tašku, pripomínajúcu maličký batoh. Vytiahla som z nej čiernu sukňu, ktorú som prednedávnom dostala od mami. Takisto som si zobliekla bundu, aby bola riadne oblečená.
„Tak v tom prípade ho musíme rýchlo nájsť tvojho manžela. Hneď musíte odísť, aby nestihli zachytiť stopu. Mala som pokojne odísť, rozlúčiť sa s našimi, ale už mi je jasné, že takto to nepôjde...“ odvetila smutne.
„Radšej už poďme, musíme sa ponáhľať,“ obe sme bežali, čo najrýchlejšie k ceste. Zazrela som manželovo auto. Edward si nás zamračene premeriaval. Okamžite ma pevne zovrel do náručia.