Twilight FF

Rozprávač: Daren Nelson

Sedel som pred domom a díval som sa na moje nové auto. Bolo to priam neskutočné a poburujúce. Ja, už takmer viac než 200- ročný upír sa musím podriadiť krutým pravidlám. Nepiť ľudskú krv, to je ten najhorší trest.
Inú možnosť však nemám. Doma sa ukázať nemôžem. Roztrhali by ma na márne kúsky a naša povestná svorka, o tej už ani nehovorím. Všetci si želajú moju smrť a bolo by príliš nebezpečné žiť medzi rozhnevanými príslušníkmi vrčiaceho kmeňa.
Čaká ma opäť maturita už asi tak po neviem koľký krát si to opäť zopakujem. Pár krát som bol už aj na výške. Teda vystriedal som viaceré, najdlhšie som sa zdržal na veterinárnej. Jedno z mojich povolaní je veterinárny lekár. Tým som sa stal už dávno, ale pre istotu som si zopakoval ešte jednu takúto školu, aby som nabral nové vedomosti.
Moja premena na upíra sa tiež odohrala v ambulancii. Môj otec bol praktický lekár. V tých časoch sa ešte o zvieratá veľmi nezaujímali. Prišiel som za ním kvôli nejakej drobnej rane po bitke so spolužiakom. Namiesto neho som však v ambulancii našiel ženu. Bola veľmi krásna, priam nadpozemsky. Akoby som videl anjela, ale zároveň aj diabla v jednej osobe. Volala sa Nell.
„Prišiel si za ockom, drahý. Tak to ťa musím sklamať, on už je mŕtvy,“ zotrela si z pier krv a vrhla sa na mňa. Ochutnal som temnotu a stal som sa jedným z nich. Viem, že som ju mal nenávidieť, ale bola taká nádherná. Nemohol som odolať jej kráse a divokej povahe. Vtedy ma zaujímalo len uspokojenie fyzických potrieb môjho tela. Až neskôr sa začala ozývať túžba po pomste. Keď všetci naokolo podliehali smrti a ja som stále nenachádzal nikoho blízkeho. Nell sa so mnou pohrávala, ale nikdy dlho neostala pri mne. Môj život s ňou bol peklom a rozkošou. Nič viac odo mňa nepotrebovala. Vysmievala sa mojim pokusom o zblíženie... Potom prešlo mnoho rokov, mnoho nocí som strávil len s ňou. Prešlo mnoho času, kým som pochopil, že ju už viac nepotrebujem. Odišiel som od nej a už nikdy sme sa nestretli. Neviem, čo sa s ňou stalo ani ma to veľmi nezaujíma. Vystriedal som mnoho mien, domovov, ktoré mi nepatrili. Zabíjal som a krátil ľudom ich životný čas. Taká bola moja minulosť a moja prvá skúsenosť s takzvanou láskou. Po nej prišli aj ďalšie, ale žiadna z nich nemala už také dlhé trvanie.
Bol som ponorený do spomienok, ktoré sa neustále spájali a prehlbovali. Cítil som sa opustený. Dokonca aj medzi svojimi. Nasadol som do auta a naštartoval som. Vedel som, že nesmiem ísť jedine do rezervácie, ale ostatné miesta boli pre mňa prístupné. Dlho som sa vozil po meste. Bezcieľne som blúdil.
Zaparkoval som na opustenom mieste, ktoré mi vôbec nič nepripomínalo. Otvoril som okienko. Nočný vzduch ku mne prúdil. Mohol som ísť kamkoľvek. Cítil som sa slobodný ako nikdy predtým. Chcel som odísť. Bol som už rozhodnutý, niekam ujsť.
Vtedy som to uvidel. Malý záblesk nádeje. Možno znamenie, že tu mám ostať. Bola to ona. Pomaly kráčala po ceste bez toho, aby si všimla, že ju niekto pozoruje. Zrejme si tiež ťažko zvykala na nové prostredie.
Pohrávala sa s kľúčmi. Dotýkala sa prívesku- miniatúrneho vĺčika, ktorého jej zrejme niekto daroval. Potom pomaly vykročila smerom k môjmu autu. Myslel som si, že príde až ku mne. Stále som si nebol istý, či ma náhodou nejakým spôsobom nedokáže vycítiť. Mal som nutkanie naštartovať auto a zmiznúť, ale nedokázal som to urobiť. Zaujímala ma jej reakcia.
„Čo tu robíš? Prečo ma sleduješ?“ bez okolkov podišla celkom blízko.
„Nevedel som, že budeš tu. Je to náhoda,“ otvoril som dvere a chcel som vystúpiť. Ona ma však opäť prekvapila.
„Môžeme sa trochu pozhovárať? Snáď už nie si na mňa taký nahnevaný,“ bola trochu nervózna, ale napriek tomu pôsobila prirodzene. Neutekala predo mnou a neobviňovala ma zo svojho nešťastia. To bol rozhodne dobrý začiatok mierumilovného stretnutia.
„Áno, poď sem. Pokojne si môžeš ku mne sadnúť. Nezjem ťa,“ požiadal som ju chladne. Chcel som byť trochu viac neprístupný, aby si nemyslela, že zabudnem nato, ako ma opustila
„Neviem, či je to dobrý nápad. Naposledy, keď sme sa pokúšali spolu nadviazať kontakt takmer to skončilo katastrofou,“ chcela z toho nepochybne vycúvať.
„Sľubujem, že sa budem správať slušne. Nič sa ti so mnou nestane. Nebudem ťa dokonca ani provokovať, ani sa ťa dotýkať,“ vyhlásil som pokojne. V tú noc nebol čas na rozbroje. Keď pominula blízkosť vlkolakov a upírov, ktorý do nás večne hučali, že to nie je správne, nemal som dôvod k násiliu.
„Tak sa ti pokúsim veriť,“ odvetila nesmelo. Sadla si na sedadlo spolujazdca a chvíľu sa na mňa len mlčky dívala.
„Minule si sa nado mnou zľutoval. Pomohol si mi, aj keď to vôbec nebola tvoja povinnosť. Ďakujem ti, Daren,“ v rukách stískala vĺčika. Stále sedela dosť kŕčovito, akoby sa bála, že poruším dohodu. Telo mala napnuté a pripravené veľmi rýchlo zareagovať.
„Je to aj moja vina. Nemal som tvoju rodinu zapliesť do takého vážneho konfliktu. Mal som urobiť niečo úplne iné. Tiež som sa len skrýval za naše pravidlá a predsudky. Mohol som sa tomu všetkému postaviť na odpor, ale nebol som o nič lepší než ostatní. Mojou najväčšou chybou bolo práve to, ako som sa k tebe správal, keď mi došlo, že si vlkolak. Práve vďaka tomu som dopadol tak zle. Mohlo to skončiť aj oveľa horšie. Mala by si vedieť, že neľutujem nič z toho, čo sa stalo. Mrzí ma len to, že sa im to podarilo. Rozdelili nás. Vyvolali v tebe strach a odpor. Chápem aj ich dôvody, ale nemôžem sa s tým zmieriť,“ nervózne som položil ruku na volant.
„Nechcem nikomu ublížiť. Už si nie som ničím istá. Neviem, čomu mám vlastne veriť. Dokonca netuším, čo si mám myslieť o tebe. Sme prirodzení nepriatelia. Spomínaš si, čo sme cítili, keď sme sa postavili proti sebe?“ veľmi dobre si na tie pocity spomínala. Najprv mala nesmiernu chuť bojovať, poraziť ho. Donútiť ho prosiť, ale neskôr jej bolo jasné, že to robí len kvôli túžbe po dotyku. Spoliehala sa naňho ako na partnera. Nebrala to vôbec až tak vážne.
„Bolo to zvláštne, akoby sme sa len hrali. Aj keď to možno malo byť bolestivé, nemal som pocit, že to bol rovnaký boj, ako s inými vlkolakmi. Neplánoval som ti vážne ublížiť... Bola to len trochu drsnejšia hra,“ páčilo sa mi byť v jej blízkosti. Bolo to celkom príjemné rozprávať sa bez hnevu a bez akýchkoľvek neželaných svedkov.
„Nemohli by sme ostať spolu? Ešte sa tak dôkladne nepoznáme, možno by sme si mali dať šancu. Ostaňme v kontakte a čas ukáže, či to náš vzťah vydrží ten tlak,“ nechcel som, aby ma odmietla.
„Možno by sme to mohli skúsiť. Záleží ma na tebe, aj keď som si to nechcela pripustiť. Chcem byť súčasťou tvojho života,“ ten môj smutný pohľad zrejme a úprimné slová zrejme zabrali. Cítil som, že ma začína viac brať ako obyčajného chlapca, ktorí sa jej náhodou priplietol do cesty. Len chlapec a dievča. Nič viac nič menej.
„Nebudeme sa vôbec ponáhľať. Tu nám nehrozí až také veľké nebezpečenstvo ako doma. Máme nekonečné množstvo času,“ chcel som sa jej dotknúť, ale potlačil som ten náhly pocit. Nemohol som nič urobiť. Dokonca som mal veľké problémy pri udržaní svojich vlastných inštinktov.
„Tým si nikdy nemôžeš byť úplne istý. Myslím si, že celý svet je istým spôsobom zvláštny. Všetci hľadajú lásku. Každý to však zrejme chápe inak. Niekomu stačí len jedna z jej podôb. Na chvíľu príde, potom zas zmizne. Nemám veľa skúseností, ale chcela by som poznať tvoj názor. Prečo nemôže láska trvať večne? Prečo môže po čase omrzieť?“
„Raz som si myslel, že som niekoho stretol, ale bola to len túžba. Neskôr som sa zameriaval výlučne na krátkodobé vzťahy. Moji priatelia sa však rozchádzali, opäť si zakladali životy s inými ľuďmi. Viem, ako to bude znieť, ale slovo navždy je veľmi silné. Možno až príliš drastické. Nič netrvá večne. My sme možno nesmrteľní, ale tiež môžeme odísť, ak nás niekto zabije. Nemôžeme ani dnes vyhlásiť, že som úplne nesmrteľní a prežijem ďalších pár storočí. Môže sa to stať, ale nemusí. Ja mám schopnosť rýchlejšie odhadnúť začínajúcu sa chorobu a väčšinou nájdem správne riešenie, ale stáva sa ja to, že zlyhám. Myslím si, že je dôležité sústrediť sa na prítomnosť. Teraz si tvoríme naše životy, teraz máme šancu rozhodnúť sa. Možno zlyháme aj tisíc krát, ale taký je už život. Nikto ti nezaručí, že aj ak vzťah dobre funguje ostanú spolu a nerozídu sa. Môže sa stať naozaj čokoľvek,“ tie otázky boli až príliš vážne a zložité. Mal zrazu pocit, že je na svete tak dlho ako ona. Nevedel nič viac povedať.
„Ale dnes nás to trápiť nemusí. Môžeme byť spolu a nebáť sa zajtrajška. Ak by to aj náhodou nevyšlo, nechcem, aby sme viac boli nepriateľmi... Už musím ísť. Budú sa o mňa báť. Ty by sa mal vrátiť domov, zajtra zrejme ideš do školy. A ja tiež. Dobrú noc, Daren,“ opatrne vyšla z auta.
Mal som dojem, že my dvaja spolu vydržíme aj tých ďalších pár storočí. Možno preto, že sme sa mali o čom rozprávať. Tiež mala chuť o všetkom diskutovať. Možno som jej mal prezradiť, že upíry vnímajú čas inak. Pre nás to, čo pre ľudí je nedosiahnuteľná večnosť predstavuje čas, ktorý sa môže rovnať dvadsiatim rokom ľudského života. Asi tak sme to vnímali, keďže smrť sa nám väčšinou vyhýbala. Prežiť večnosť s milovanou osobou, nie je pre nás problém. Zameral som sa však len na ľudský faktor. Pretože sa ma nepýtala priamo na upírov. Okrem toho som ju nechcel vystrašiť. Večnosť so mnou by sa možno vôbec nepáčila. Chcelo to čas. A ja viem čakať.